✈️ Cesta tam: hroznový cukor po ruke a senzor pod radarom
Do Indie sme leteli sme priamym letom z Viedne a aj keď bola cesta dlhá, prebehla bez vážnejších komplikácií – teda až na tradičné glukózové výkyvy. Glykémia si chvíľu držala tón, chvíľu hrala sólo, no hroznový cukor v zálohe a pripravenosť na všetko spravili svoje. Už len ten pocit, že som pripravený na akékoľvek bežné diaproblémy mi dodával pokoj a sebavedomie.
Letiskové kontroly?
- V Európe nikto nič neriešil, senzor nezaznamenaný.
- V Indii už trochu prísnejšie, senzor zachytený, ale po vysvetlení nebol problém.
- Potvrdenie od lekára som mal pripravené, ale nebolo treba – každopádne lepšie mať, ako neskôr vysvetľovať pred uniformovaným Indom.
🌡️ Prvý deň: Rajkot a takmer 50 stupňov v tieni
V pondelok sa začala reálna India. Boli sme v meste Rajkot a mali možnosť na vlastné oči vidieť, ako operátori pracujú pri postupových lisoch v takmer 50 °C. Zvláštne na tom bolo, že po chvíli som mal pocit, že sa moje telo adaptuje na vysoké teploty – teplo ako také mi vo všeobecnosti neprekáža. Ťažko si však viem predstaviť pracovať v týchto podmienkach 12 hodín denne, 6 dní v týždni. V tom momente som si uvedomil, ako dobre sa vlastne máme na Slovensku. A aké zarážajúce je, ak sa tu niekto sťažuje, že nemá v kancelárii klímu, alebo nemá ideálnu ergonómiu pracovného prostredia. Argument, je to „iný svet“ je síce silný, ale v tomto svete žije pracuje takmer 1,5 miliardy ľudí.
📈 Glykémia? Do neba a späť
Menej pohodové boli glykémie. Prvú hodinu a pol po jedle všetko vyzeralo fajn. Ale po dvoch hodinách to vystrelilo do indického neba – 14, 15 mmol/l a nálada šla rovno do sivej zóny. Nasledovali korekčné dávky, dopichávanie a postupné zrovnanie.
Dôležitým faktorom, ktorý som mal pod kontrolou, bol pitný režim – ten sa mi darilo držať na vynikajúcej úrovni. A rovnako vďačný som bol za chladiace puzdro na inzulín. Mimoriadne užitočná pomôcka.
🌃 TukTuk, chrám a svadba bez pozvánky
Večer sme sa rozhodli nasávať nočnú Indiu – bez cieľa, bez plánu. Sadli sme do TukTuku a jednoducho sa vozili. Rovno, doprava, dolava… a po 20 minútach sme sa ocitli pri krásnom chráme. Bol už zatvorený, ale po krátkom vyjednávaní nás pustili dnu. Magické miesto.
Cestou späť sme vyfasovali TukTuk so šoférom, ktorý bol veľmi vyrozprávaný – len škoda, že po hindsky. No snahu mu uprieť nemôžeme. A keď sme už boli blízko hotela, začuli sme hudbu,…. a skončili sme na indickej svadbe. Zrazu sme tancovali s hosťami, fotili sa s miestnymi a padlo aj niekoľko ponúk na sobáš od otcov slobodných dcér. Iný kraj, iný mrav. Autogramiádu sme skipli a rozhodli sa vrátiť na hotel s úsmevom – a s fotkami, ktoré budú ešte dlho baviť.
🛫 Z Rajkotu cez Bombay do Jaipur (cez kriket a vládu)
Ďalší deň sme cestovali z Rajkotu cez Mumbai do Jaipuru. Let prebehol hladko, senzor opäť zachytený, ale bez drámy. Na palube sa ocitli aj miestne celebrity – hráč kriketovej reprezentácie a člen vlády, údajne cestujúci na svadbu v rodine. Keď sme dorazili do hotela v Jaipure, pochopili sme, že svadba je tam, kde sme aj my. Výsledok? Ochranka so samopalmi na každom rohu. Pripomínalo to trh s rybami v na periférii thajského mestečka.
Našťastie sme mali vlastný program a večer už boli priestory pokojnejšie – alebo práve naopak, svadba prebiehala naplno, len nie pred očami bledých turistov.
📊 Inzulínová úvaha: problém v strave?
V Jaipure bolo „len“ 42 stupňov, čo už pocitovo bolo absolútne akceptovateľné. Glykémia však opäť ukázala rovnaký pattern ako deň predtým – po dvoch hodinách od jedla prudký nárast. Tento problém občas nastane aj doma. Najpravdepodobnejšie pôjde o pomaly sa uvoľňujúce sacharidy, ktoré po znížení účinku inzulínu robia starosti. Riešením tohto problému môže byť rozdelenie dávok inzulínu s cieľom udržania hladiny pre pomaly sa uvoľňujúce sacharidy. Začal som teda deliť dávky inzulínu v čase. Tento prístup viac-menej fungoval, glykémia už toľko nelietala a uľahčilo mi to ďalšie dni.
Celkovo však kompenzácia diabetu na tejto ceste pripomína zlý vtip. Neustále dopichovanie a korigovanie nevyhovujúcich výsledkov. Toto je odvrátená strana cestovania s diabetom – zlatá rutina.
🐒 Opičí palác a Jaipur z výšky
Večer sme absolvovali výlet v SUV s otvorenou strechou a šoférom, ktorý jazdil ako v arkádovej hre. Našou destináciou bol palác bývalého kráľa – ten, čo mal 7 alebo 8 žien a pre každú jednu rovnaký apartmán (rovnosť level Indie).
Z hradieb sme pozorovali Jaipur pri západe slnka – spoločnosť nám robili opice, ktoré očividne mali ten výhľad v prenájme. Neskôr sme ešte večerali na strešnej reštaurácii s hudbou, pivkom a klasickým indickým „trochu štipľavým“ jedlom – pri 33 °C úplná pohodička.
💤 Dve hodiny spánku a domov
Ráno nás čakal presun späť – po dvoch hodinách spánku rovno do lietadla. Cesta späť bola trochu dlhšia kvôli obletu Pakistanu, ale desaťhodinový let sa dá zvládnuť. Pristátie vo Viedni ponúklo nádherný kontrast – z vyprahnutej Indie rovno na zelené lúky a „pokoj“ letiska Schwechat.
🧾 Záver
India je krajina kontrastov a zážitkov. Doslova. Každý krok, každá minúta, každý TukTuk a každé jedlo majú svoje tempo, vôňu a farbu. A hoci diabetes trochu protestoval, nebol to nezvládnuteľný boj. Príprava, schopnosť reagovať a kvapka flexibility spravili túto cestu výnimočnou a zvládnuteľnou.
Áno, niekedy to liezlo hore. Aj glykémia, aj adrenalín. Ale z pohľadu spomienok a zážitkov viem, že to stálo za to. A čo je najdôležitejšie – zase som sa niečo naučil.
