Tento týždeň bol tak trochu v znamení kontrastov – bez senzora, ale s kontrolou. Na jednej strane plánovanie cesty do rozpálenej Indie, na druhej veľkonočný víkend v chladnej horskej rieke pod Tatrami. Mix extrémov, ktorý by moje beta-bunky určite nevymysleli, ale keďže už majú dávno padla, je to na mne.
🧳 India: horúci plán
Plánovanie služobky je vo finále. Lety, ubytovanie, víza – všetko takmer vybavené. Ostáva už len doladiť detaily, napríklad nezhorieť pri 46 °C, čo bude predpokladám najväčšia výzva. Naposledy som bol v Indii v Decembri a aj vtedy tam bolo okolo 30 °C.
Začínam seriózne uvažovať nad ľanovými polokošeľami a bambusovou viskózou, pretože aj moje glukózové senzory sa už vopred potia. Čo fakt nemám rád, je prepotené „ja“ na rokovaniach s obchodnými partnermi. Zaujímalo by ma ako to tí indickí kolegovia robia, že nosia oblek v teplote pri ktorej sa čokoláda vyskytuje už len v tekutom stave 🙂
A čo je ešte dôležitejšie – potrebujem zohnať spoľahlivú ochranu na inzulín. V takejto horúčave už ide o minúty, nie hodiny.
🌄 Tatry: wellness výdych
Na druhom póle teplotného spektra som sa ocitol cez víkend – vo Vysokých Tatrách, v Podbanskom.
Wellness rezort s top spa centrom a rituálmi, ktoré človeka prehrejú do jadra kostí – a potom šup do ľadovej rieky Belá. To nie je len oddych, to je zážitok. Niečo ako saunový retreat s krstom vodou. Ten pocit, keď sa ti z útrob tvojho tela tlačí von niečo čo nedokážeš slovami ani opísať, energia, toxíny, či očista? Netuším čo to naozaj je, ale viem, že to je pozitívne a užívam si to, kľudne aj po siedmich saunových rituáloch v jeden deň.
No a vychutnať si skvelú kávu na terase hotela s výhľadom na majestátny Kriváň – to je presne ten typ pohľadu, ktorý by mal byť predvolenou tapetou vo vnútri hlavy.
📉 Glykémia verzus sauna: kto vyhral?
Bez senzora som bol tento týždeň odkázaný na glukomer – a počas saunovania to nebola žiadna malina.
Po každej saune glykémia stúpala. Z môjho pohľadu to môže súvisieť so stresovými hormónmi – extrémne teplo + šok z ľadu = adrenalín & kortizol = glukóza ako na horskej dráhe. Znie to logicky. Glykémia pri vylúčení týchto hormónov občas exploduje do výšin. Čím väčší šok, čím väčší stres, tým silnejšia reakcia. Treba s tým počítať a pravidelne merať. A čo je zaujímavejšie – všetci diabetici, ktorých som vo wellnesse stretol, to potvrdili.
Áno, vo wellnesse sme sa neformálne stretli ako komunita CGM-poznačených. Ja som síce senzor nemal, ale poznávacie znamenia boli jasné. Osobne som si to celkom všímal, napriek tomu som mal pocit, že to vo všeobecnosti nikto nerieši – takže bez obáv so senzorom do wellnessu a ak stretneš ďalšieho CGM-poznačeného, venuj mu aspoň úsmev porozumenia.
My sme sa takto stretli traja a riešili sme bežné veci, vysoké glykémie po schladení aj večnú tému: odliepanie senzorov pri vlhku. Zhodli sme sa na jednom: „Wellness jednoznačne áno, ale s dobrým plánom a starostlivou kontrolou.“ 😉
🧾 Záver
Bol to týždeň bez senzora, ale nie bez kontroly. Týždeň horúčavy a zimy. Týždeň, kedy som si opäť uvedomil, že diabetes neoddychuje, ani keď ty áno – ale ak mu dáš rešpekt, dá sa s ním fungovať. A ak pri tom stretneš ďalších, čo vedia presne, o čom hovoríš – hoci aj v uteráku – máš na pár minút pocit, že v tom fakt nie si sám a že stále máš byť za čo vďačný.